Jeseň ukrýva tradície našich predkov

V minulosti patrilo jesenné obdobie k obdobiu, kedy sa ľudia pripravovali na zimu a následnú jar. Počasie bolo chladnejšie, preto robotu na poliach vystriedala robota doma. Keď sa blížila zima obilie už bolo uskladnené. Život na slovenskej dedine sa prispôsobil podmienkam počasia. Jednou z hlavných činností dedinských žien a dievčat bolo páranie peria a pradenie. Ženy sa schádzali u niektorej gazdinej, kde sa následne pracovalo v jednej izbe a to v podvečerných hodinách. V tzv. kúdeľnej chyži sa priadlo od jesene až do jari. Každá žena si priniesla so sebou svoj materiál potrebný k pradeniu, posadali si na stoličky alebo lavice a priadlo sa. Mladšie dievčatá niekedy navštevovali mládenci a stávalo sa, že pradenie sa premenilo na malú veselicu mladých ľudí, tancovalo sa a spievalo.

Všeobecne platilo, že v piatok sa tieto práce nevykonávali. Na priadkach sa pospomínalo všetko, čo sa udialo v dedine, rozprávali sa aj príbehy o bosorkách a čertoch, a aby išla práca od ruky spievali sa ľudové piesne. Na páranie peria - driapačky sa chodilo zväčša od novembra do februára. Perie sa vysypalo na stôl, ktorý stál obvykle v strede izby. Gazdiná, v ktorej dome sa páralo perie prichystala tradičné pohostenie, ktorým bola prevažne kaša. Tieto tradičné maškrty sa v jednotlivých slovenských obciach mohli od seba trochu líšiť, niekde sa varila krupicová kaša, inde kukuričná posypaná cukrom.

Na jeseň už v sadoch a záhradách južného Slovenska dozrelo aj ovocie, ktoré sa predávalo na trhoch, aby mali ľudia z neho väčší osoh. Samozrejme si každá rodina odložila do pivníc toľko ovocia, aby mali dostatok pre seba. Z ovocia sa zvykol variť lekvár. Na Zemplíne bol veľmi obľúbený slivkový lekvár, no varil sa aj „barackový". Lekvár sa používal aj do pečených buchiet, ktoré sa dodnes pripravujú v našom domácom prostredí. Niektoré gazdinky sušili ovocie, a to najmä jablká, hrušky a slivky. Muži zas z ovocia vypaľovali pálenku, pretože vianočné sviatky, svadby, či zabíjačkové obdobie bolo na obzore a patrilo sa hostí pohostiť domácou pálenkou. V oblastiach s rozvinutým pastierstvom sa v dňoch okolo sviatku svätého Demetera, ktorý tradične vychádza na 26. október končí salašnícka sezóna.

Pastieri už nevyháňali dobytok na pastvu a bačovia s valachmi sa vracali do dedín, kde ovce a dobytok ustajnili. Bol to záver ich ťažkej práce. Vďaka nim si gazdiné chystali zásoby tvarohu a syra na zimu. Tvaroh a syr sa sušil alebo sa tlačil do malých drevených súdkov. Cez zimu sa jedol sušený a údený syr. Veľmi dôležité boli aj zásoby medu, ktorým sa kedysi sladilo, pretože cukrová repa sa v našom prostredí začala pestovať až okolo roku 1830. Dovtedy sa sladilo medom alebo dovážaným trsteným cukrom z Anglicka, pretože repný cukor Európa dlho nepoznala.

Dôležitým zdrojom vitamínu C bola kapusta, ktorá sa pestovala na každom domácom hospodárstve. Jedlá z kapusty patria dodnes medzi najrozšírenejšie v tradičnej zemplínskej kuchyni. Z čerstvej kapusty sa varili polievky, prívarky, plnili sa ňou kapustníky, používala sa k príprave halušiek. Obdobie jesene bolo obdobím nakladania kapusty. Zvykom bolo, že pri sadení kapusty sa pila pálenka, aby kapusta dobre rástla a mala tuhé listy. V niektorých obciach ju kropili mliekom, aby bola biela. Po zbere kapusty sa kapusta uskladňovala v pivniciach a dusila sa v pripravených sudoch. Sudy niekde vykladali kôprom a zalievali ho vriacou vodou, a potom sud znovu vypláchli. Umytá a nastrúhaná kapusta sa po vrstvách ukladala do sudu. Každá rodina mala svoj recept na kvasenie. Niekde sa pridával kôpor, chren, inde boli samozrejmosťou kyslé jablká, soľ, rasca. Receptov je viac. Na vrch sa pridávalo čierne korenie a bobkové listy. Ženy niekedy tlačili kapustu do sudov nohami. Dobre natlačená sa prikryla a zaťažila, no a o mesiac sa mohla konzumovať.

Jesenné obdobie prinášalo plody usilovnej práce nášho ľudu. Ľudové tradície boli plné zaujímavých zvyklostí. Počas jesenných dní sa ľudia pravidelne stretávali, čo patrilo k ich každodennému životu. Každoročné stretávanie sa rodín a susedov prispelo k tomu, že ešte aj dnes sú tieto tradície stále živé.

Mgr. Miroslava Gáborová

plagat jesen 2020

Kto je Online

Práve tu je 35 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Rýchly kontakt

Múzeum v Trebišove
M. R. Štefánika 257/65
075 01 Trebišov
Tel: +421 56 672 2234, 0905 212 621
Email: muzeumlektorky [@] gmail.com